Keď som v marci 1992 vstupoval do Sociálnodemokratickej strany Slovenska, bolo to v čase, keď sa tak rozhodol Alexander Dubček. Môj robotnícko-roľnícky pôvod ma akosi predurčoval do ľavicového, avšak nekomunistického priestoru. Po piatich rokoch referenta v štátnej správe, po desiatich rokoch živnostníčenia a konateľstva vo vlastnej eseročke, kde som aj zamestnancom, som našiel aj východiská pre novú sociálnu demokraciu. Sociálna demokracia je o obhajovaní práv nielen zamestnancov, ale aj živnostníkov, či majiteľov malých eseročiek. To z hľadiska ľudí práce, v tejto chvíli sa nebudem zaoberať otázkou zamestnanosti – nezamestnanosti. Lenže západoeurópska sociálna demokracia sa vydala veľmi zlým smerom. V boji s pravicovými a kresťanskými stranami sa začala zaoberať „tzv. ľudskými právami“. Za „tzv. ľudské práva“ považujem záležitosti typu rodovej rovnoprávnosti. Isté kruhy vplývajúce na západoeurópsku sociálnu demokraciu sú napojené na tých, ktorí chcú rozvrátiť súčasný stav rodiny a docieliť ovládnutie sveta. Cez ľavičiarov sa to dá, lebo vo svojej naivite sú ochotní pomáhať, kto ich vie ohlúpnuť. Preto prichádzajú s právami na adopciu pre homosexuálne a lesbické páry. Až tak ďaleko museli klesnúť v naháňaní voličov, že už nezastupujú väčšinu v spoločnosti vo svojich štátoch (pracujúci), ale zháňajú hlasy v menšinových zoskupeniach, z ktorých si chcú urobiť stabilné a väčšinové preferencie. Som sociálny demokrat s niektorými liberálnymi a konzervatívnymi názormi, v súčasnosti bez straníckej príslušnosti. Nepáčia sa mi pokusy niektorých poslancov Socialistickej parlamentnej frakcie v Európskom parlamente. Príkladom je Edite Estrela, šesťdesiatštyriročná poslankyňa EP za portugalskú Socialistickú stranu, ktorej návrhy k interrupciám, rodovej rovnosti nakoniec v EP neprešli. V podstate ju aj chápem, lebo pochádza z Portugalska, kde do roku 1970 vládol takmer polstoročie Antonio Salazar, ktorý v tridsiatych rokoch v čase nástupu nemeckého nacizmu zakázal socialistické, komunistické a dokonca aj fašistické strany. Lenže v Portugalsko udržal v takej chudobe a zaostalosti, že napriek európskym investíciám v istých záležitostiach sa nezbavilo Salazarovej dedičnej obmedzenosti. Lenže, takýmito skokmi nemožno posúvať vývoj. Možno tento návrh mala Edite Estrela predostrieť vo svojom rodnom Portugalsku, ktoré mám rád a viem sa aj portugalsky dohovoriť, a nie na pôde Európskeho parlamentu. Tam by si tiež svoje zlízla od samotných Portugalcov. Preto mám fakt niekedy pocit, že tí moji bratskí západoeurópski sociálni demokrati a socialisti sa vydali na cestu dekadencie. Budem vždy presvedčený o tom, že pre sociálneho demokrata, pravičiara, katolíka, evanjelika, žida, moslima je základom rodiny manželské puto medzi mužom a ženou a deti nimi splodené. Historický príklad Sparty a cisárskeho Ríma nám hovorí, že lesbické a homosexuálne vzťahy vedú k rozkladu spoločnosti. Budem vždy za to, že homosexuálne páry, povedzme po desiatich rokoch spolužitia v jednej domácnosti, keďže tieto vzťahy vždy trpia na partnerskú fluktuáciu, sa môžu zaregistrovať ako spolužijúci pár. Registrované partnerstvo po desiatich rokoch áno, manželstvo nikdy. Som toho názoru, že ak chcú mať lesby a homosexuáli vlastné deti, fyzicky a fyziologicky môžu, nech si to vyriešia vzájomnými dohodami, umelým oplodnením – jednoducho to fyzicky a fyziologicky môžu. Som však proti tomu, aby si takéto páry programovo riešili tieto skutočnosti adopciami. Som proti takémuto programovému vyrábaniu voličov dekadenciou západoeurópskych sociálnodemokratických strán. Nie som proti existencii registrovaných partnerstiev, som však proti manželskému statusu párov rovnakého pohlavia. Manželstvo od biblických čias patrilo vzťahu muža a ženy (poznámka – nie osobám rovnakého pohlavia a nezaoberám sa v tomto prípade vzťahmi medzi mužmi a ženami, ktorí spolu žili bez manželského zväzku – bez manželského zväzku žili a žijú aj osoby opačného, alebo rovnakého pohlavia – v tomto prípade však je téma registrovaného partnerstva).
Kladiem si často krát otázku, či voči tejto dekadencii vedia vystúpiť slovenskí zástupcovia „sociálnej demokracie“ v Európskom parlamente. Smer, čo si píše za pomlčkou „sociálna demokracia“ má v EP až päť poslancov. Myslíte si, že by sa postavili za práva väčšiny? Kdeže. Smer v EP hlasuje rovnako, ako dekadentní západoeurópski sociálni demokrati a socialisti a na Slovensku sa ústami svojho predsedu- kandidáta na prezidenta hlási akože k tradičným hodnotám rodiny. Naozaj aj Úrad vlády SR? Aké smiešne: v Bruseli hrajú politiku západu, doma sa tvária, že hrajú inú. To je dekadentná pretvárka. Toto sú sociálni demokrati? To nie sú a nikdy neboli sociálnymi demokratmi. Starí sociálni demokrati pred druhou svetovou vojnou ako Emanuel Lehocký, Ivan Dérer, Alexander Bahurinský, Ivan Markovič, Michal Korman, Ján Pocisk, ale aj aj predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska Alexander Dubček v roku 1992, by sa na dekadentnú cestu nikdy nevydali. Som presvedčený, že by nepodporovali túto rodovú dekadenciu valiacu sa zo západu na nás. Na Slovensku treba preto vymazať dekadentnú stranu Smer, ktorá miesto toho, aby rozvíjala myšlienky sociálnej demokracie, tak ich len zneužila, využila a zdegradovala. Normálni radoví členovia strany Smer, ktorí sa telom, dušou a srdcom hlásia k sociálnej demokracii, by mali čo najskôr odísť zo Smeru, ak sú ešte vôbec nejakí tam. Priznám sa však, že o takých členoch nemám informácie. Nová sociálna demokracia by sa mala postaviť názorovo aj proti západoeurópskym socialistickým a sociálnodemokratickým stranám aj za cenu názorového konfliktu s nimi a pokúsiť sa ich priviesť späť na cestu skutočnej sociálnej demokracie. Otázka je však, kedy taká strana na Slovensku vznikne a či dokáže bojovať nielen s dekadenciou politických strán na Slovensku, ale aj nastupujúcim radikalizmom, či už sprava, zľava, zhora i zdola. Čakajú nás rušné časy.
PF 2014.
Uveril si reutersom definovanému pojmu ...
Blaško prečo píšeš o sociálnej ...
Historický príklad Sparty a cisárskeho... ...
Celá debata | RSS tejto debaty